0903 251 380

vesna@vesnanatur.sk

Na objednávku

Fytoterapia (z gréckych slov fyton, tj. rastlina a therapeuein, tj. starať sa, liečiť) je liečba pomocou rastlín, respektíve liekovými formami pripravenými priamo z liečivých rastlín. V podstate je to bylinkárstvo na vedeckých základoch. Pri tejto činnosti sú vyžívané liečivé rastliny, hlavne byliny, polokry, kry, stromy a tiež v obmedzenej miere aj huby a riasy.

Človek je existenčne viazaný na rastlinnú ríšu tým, že flóra podmieňuje dýchateľná atmosféru a pri fotosyntéze utvára organické zlúčeniny, ktoré (priamo alebo nepriamo) ľudstvo živia. Rastlinná liečba je pravdepodobne taká stará ako ľudstvo, túto domnienku potvrdzujú výskumy predhistorických nálezísk. Fosílne peľové zrnká identifikujú rastlinné druhy, ktoré slúžili buď ako potravina, alebo ako liek. Choroby a úrazy sa liečili najprv inštinktívne. Spočiatku sa na liečbu využívali iba divo rastúce druhy. Existujú však dôkazy, že už minimálne 4000 rokov pred naším letopočtom sa liečivé rastliny pestovali.

Z ďalších historických etáp už máme podrobnejšie informácie o vývoji liečebných metód. Rastliny boli najdostupnejším a najúčinnejším zdrojom prírodného liečiteľstva.

V Číne vyšla 3000 rokov pred n. l. prvá lekárska kniha Nei king (Liečebník), ktorej autorom bol oficiálne cisár Huang-Ti. Na širokej rastlinnej báze sa rozširovala a zdokonaľovala aj medicína v Egypte. V polovici tretieho tisícročia pred n. l. tu pôsobil lekár Imhotep. PO smrti sa stal objektom kultu – bohom lekárstva. Svojim významom za egyptskou nezaostávala ani staroindická medicína; dokumentuje to dielo Ajur-védy (Knihy života) z 9.-3. storočia pred n. l. Rovnako mezopotámska kultúra poznala mnohé druhy liečivých rastlín. Okrem viac menej inštinktívneho užívania liečivých rastlín medzi pôvodným obyvateľstvom bola už medzi vzdelanejšími vrstvami babylonskej ríše známa náuka o liečivých rastlinách. V biblických Mojžišových knihách z 12 storočia pred n. l. nachádzame aj cenné rady na použitie rastlín v prevencii chorôb.

Nezávisle od lekárskych poznatkov starého sveta sa rozvíjalo prírodné liečiteľstvo Aztékov, Inkov a Mayov. Aztékovia poznali liečivé účinky mnohých rastlinných druhov tropickej flóry. Staré medicínske poznatky majú v týchto oblastiach kontinuitu dodnes; viaceré sú známe aj u nás.

Väčšina medicínskych vedomostí prenikla do Európy z rímskej ríše, kde pôsobili významní – zväčša grécky – lekári. Touto cestou sa k nám dostali aj poznatky starogréckej a alexandrijskej lekárskej vedy.

Za najslávnejšieho lekára staroveku sa pokladá Hippokrates, ktorého nazývali otcom lekárstva. Dôraz kládol na dôkladné vyšetrenie, až potom indikoval príslušnú liečbu, ktoré sa opierala o prirodzenú životosprávu a prírodné liečivé prostriedky, predovšetkým rastliny. Hippokrates zdôrazňoval vysoko etický vzťah lekára k chorému. V Ríme pôsobil Galenos, ktorý bol druhým najslávnejším lekárom staroveku. Ordinoval lieky pripravované z rastlín vylúhovaním a rozotieraním. Liečivé prípravky, ktoré sa ďalej chemicky neupravujú, sa dodnes nazývajú podľa neho – galeniká.

Po nástupe feudalizmu sa liečiteľská prax sústreďovala v kláštoroch. Liečili kňazi aj mnísi. Pri osídľovaní nášho územia slovanskými kmeňmi liečili našich predkov prostriedkami prírodného lekárstva bylinkárky a vedmy.

Král Karol Veľký popri pestovaní zeleniny a ovocia úradne nariadil aj pestovanie okrasných liečivých rastlín. Nemalou mierou sa tým zaslúžil o ich rozšírenie v strednej Európe. Pestovanie liečivých rastlín sa sústreďovalo najmä tam, kde sa aj liečilo, do kláštorov. V roku 1000 založili benediktíni kláštor s nemocničným oddelením na Zobore, v roku 1075 v Hronskom Beňadiku. Liečiteľstvu sa venovali aj cisterciáni v Štiavniku a kartuziáni na Kláštorisku i v Červenom Kláštore. Tu sa preslávil aj lekár Cyprián.

Z arabského lekárstva na odbornú európsku medicínu najviac vplýval Avicenna. Bol to mimoriadne vzdelaný polyhistor. Vyslúžil si titul „knieža lekárov“. Vinu za vznik chorôb pripisoval spôsobu života a životnému prostrediu. Jeho dielo Canon medicinae bolo oficiálnou učebnicou a pomôckou európskej medicíny až do 17. storočia.  

Vedomosti o rastlinnej liečbe sa šírili najmä prostredníctvom tzv. herbárov.

Aplikáciou prírodných vied presadzoval do medicíny renesančné prvky svojrázny lekár Theofrastus Bombastus Paracelsus. Pokladali ho za reformátora medicíny, pretože búral staré dogmy. Pri liečení odporúčal používanie syntetických chemických zlúčenín. Zameriaval sa na štúdium liečivých látok obsiahnutých v liečivých rastlinách.

V rannom novoveku lekári často dosahovali vynikajúce úspechy aj v prírodných vedách. Z bratislavských lekárov sa preslávil ako botanik Juraj Purkicher, ktorý tu založil prvú botanickú záhradu.

V 16. storočí sa od mníchov liečiteľstvu priúčal aj ľud. Do turčianskeho Podznieva sa presťahovali mnísi zo Štrby a založili tu kláštor – odvtedy dostala osada názov Kláštor pod Znievom. Obyvatelia okolitých obcí od nich prevzali technológiu prípravy liečivých olejov, vôd a mastí. V 17. storočí sa výroba liečiv v tejto oblasti natoľko rozmohla, že podomoví obchodníci, tzv. olejkári, chodili so slovenskými liekmi do celej Európy, Turecka a dostali sa aj na Sibír.

Všeobecne bolo rozšírené staré učenie „signatura plantarum“, ktoré dávalo do súvislosti vonkajšie znaky rastlín (tvar, farbu) s ich liečivým účinkom. Ak sa použitie rastliny neopieralo o tradíciu alebo predchádzajúcu skúsenosť, záviselo od fantázie liečiteľa; napríklad rastlina so srdcovitými listami sa skúšala pri chorobách srdca.

Kňaz Juraj Fándly, osvietený spisovateľ a národný buditeľ, popularizoval liečbu rastlinami v knižke Zelinkár (1793). Ak na ňu natrafíte, odporúčam časť o tom ako sa zbaviť nežiadúceho ochlpenia. Mne osobne to veľmi dlho chodilo po hlave, ako sa niekomu podarilo presne na ten recept prísť.

Juraj Fándly: Zelinkár

Podľa zásady „similia similibus curantur“ (podobné sa lieči podobným) definoval nemecký lekár Samuel F. Hahnemann novú liečebnú metódu – homeopatiu. Vychádza z poznatku, že slabé podnety posilňujú biologické procesy v organizme, silné ich brzdia a veľmi silné zoslabujú.

Už v staroveku bolo známe heslo „contraria contrariis curantur“ (protichodné liečiť protichodným. Na tomto princípe je založená alopatia. Obranný proces organizmu sa vyvolá liekmi s opačným účinkom. Používa sa často aj v modernej medicíne.

Účinné rastlinné látky sa po prvý krát podarilo izolovať koncom 18. storočia. Tým sa položili základy podrobnejšieho skúmania exaktného dávkovania izolovaných substancií. V 19. storočí propagoval pestovanie liečivých rastlín na Slovensku holíčsky farár Jozef Angelli. Napísal o nich dve knihy.

V 20. storočí patrila k najvýznamnejším ľudovým liečiteľom na Slovensku Ľudmila Thurzová rod. Lilge, ktorá s úspechom využívala pestrú paletu našich liečivých rastlín. Koncom 20. storočia sa v našich končinách tešila a stále teší veľkému záujmu aj rakúska spisovateľka a bylinkárka Maria Treben rod Gunzel, preslávila sa vďaka svojim dvom knihám Zdravie z božej lekárneLiečebné úspechy Marie Treben.

Zdieľajte s priateľmi